Reného blog

O pár dní budem stáť vo volebnej miestnosti pred volebnou urnou, do ktorej hodlám vhodiť svoj hlas. Žijeme v slobodnej spoločnosti a ja mám právo si zo širokej ponuky vybrať. Nebudem analyzovať programy strán. Všetky charakterizuje sebeckosť lídrov derúcich sa k moci, túžba spraviť sebe a svojim „kamarátom“ lepši život tu a teraz. Len si ich pomyselne rozdelím na dve kôpky.

Jedna dnes oveľa počuteľnejšia, ľuďom oveľa viac na očiach, hrdá na to, že prichádza zo svojou ponukou lepšej budúcnosti bez korupcie pre nás a naše deti do každej dediny, klope na každé dvere. A poznám ľudí, ktorí vítajú, že konečne, 30 rokov po Novembri, majú možnosť dať hlas tým, čo sa hrdo hlásia k individualizmu, multikulturalizmu, rodovej ideológii, kozmopolitnému spôsobu života, bez hraníc, voľnosti, pre ktorých vlasťou nie je rodná dedina, či mesto, naše malé Slovensko. Túžia žiť v krajine, ktorej vlasťou bude Európa, či dokonca celá planéta. Delia sa na ľavicových, pravicových, konzervatívnych, či liberálnych. Poznáte ich, majú svoje páčiky na facebookovej stranke „Zomri“.

Druhá sa derie k moci, zvádza bitky na kandidátkach na pozadí s hodnotami ako Boh, život, rodina, národ, či vlasť. Napriek tomu, že túžia po moci, po lepšom živote tu a teraz pre seba a svojich kamarátov, vlasť majú v srdci, v rodnej dedine, či meste, na miestach, kde sa narodili, prežili detstvo, behali s rovesníkmi kopcoch. Cíti spolupatričnosť k slovenskému národu. Vníma, že spolu s inými slovanskými národmi tvoríme jednu veľkú rodinu. Tiež sú niektorí viac ľavicoví, odovzdaní do rúk vše riešiacemu, zodpovednosti zbavujúcemu štátu, iní pravicoví, túžiaci po väčšej slobode, možnosti riadiť si vlastné životy zodpovedne, v rámci pravidiel vlastným umom a silami. Sú medzi nimi aj extrémisti, prinášajúci radikálne pohľady na riešenie problémov, ktorým dnes naša spoločnosť čelí. Na stránke „Zomri“ nosia priaznivci tejto kôpky nálepku PKK.

Ani jedna nie je to, čo by som chcel pre seba a pre moje deti ja. Ale som rozhodnutý si z danej ponuky vybrať.

Mám 48 rokov, žijem so svojou malou rodinkou 300 km od svojich rodičov a 180 km od rodičov mojej manželky. Jediná sestra mi žije už natrvalo v Prahe. Je to vďaka dobe, v ktorej žijeme. Jednou z hodnôt, ktorú nám po Novembri vniesli do spoločnosti globalizmus a liberálny kapitalizmus je individualizmus. Tento trhá naše rodiny. Dnes si vyberá svoju daň aj v tej našej. Moji rodičia žili vo veľkom rodinnom dome, kde bolo pripravené miesto na môj, či sestrin návrat, aby sme boli pri nich, keď nás budú potrebovať. Ostalo prázdne. Máme s manželkou školopovinné dieťa, prácu a povinnosť rodinu zabezpečiť. A sestra tiež nepomýšľa na návrat domov.

Rodičia, s ktorými ich deti nežijú sú nútení premýšľať o tom, ako prežijú jeseň svojho života. Vidia okolo seba ako sa o ľudí v ich veku nemá kto postarať, keď ich opúšťajú sily, zdravie. Ako ich deti čakajú len na to, kedy vydýchnu naposledy, aby mohli dediť a prilepšiť si v dobe, ktorá praje úspešným, ambicióznym, ktorými oni nie sú.

Moji rodičia sa rozhodli svoju situáciu riešiť radikálne. Po dohode s nami predali rodinný dom, ktorý vlastnými rukami svojpomocne postavili, ktorý roky vlastnými rukami a vlastným umom zveľaďovali, v ktorom roky až dodnes žili. Tiež som bol pritom, keď dom stavali a prežil som v ňom časť svojho detstva. Z peňazí za predaj domu kúpili v okolí Prahy pozemok a nechali si na ňom zmontovať malý mobilný domček. Budú blízko sestry, keby niečo… Nebol som pri tom, keď do škatúľ balili veci potrebné a zbavovali sa vecí nepotrebných. Určite to bolelo.

Zatvorím oči a predstavím si Slovensko a seba v ňom nie v čase pokoja, v sladkej nevedomosti, ktorú zažívame dnes, keď sú vojnové konflikty všade po svete, len nie u nás a naši profesionálni vojaci len cvičia. Ale v situácii, keď šíriaci sa pandemický vírus z Číny nastavuje zrkadlo globalizmu. Ukazuje, ako vďaka tomu, že je svet prepojený, globalizovaný, zasieťovaný, sú ľudia po celom svete nielen ohrození agresívnym, pre niekoho smrtiacim vírusom, ale aj prichádzajú o prácu, lebo produkcia fabrík a poskytovanie služieb po celom svete aj na našom malom Slovensku, je závislá na produkcii a poskytovaní služieb Čínou, prípadne východnou Áziou a súčasne, produkujúci svet potrebuje čínske, či východoázijské ľudnaté trhy, aby mal kam umiestniť svoju produkciu, či poskytované služby. Oboje chýba. (Už dnes sa prepadol predaj osobných áut v Číne o 90%, správa TA3 zo včera). Svet je v karanténe. Chýbajú lieky, vyprázdňujú sa obchody. Ľuďom dochádzajú potraviny, dovoz nie je možný, vlastná produkcia, ktorá by mohla nahradiť tú globálnu, bytostne chýba. Majitelia globálnych podnikov Volkswagenu, Kie, Peugeotu, či Land Roweru, Microsoftu, Google, Facebooku, HP, či IBM, potravinárskych, či farmaceutických gigantov myslia na svoje prežitie doma, tam kde žijú so svojimi rodinami, ďaleko od nás, malého Slovenska, za múrmi svojich palácov prežívajú svoju karanténu. Nakazený môže byť každý s kým sa stretnem na ulici, s kým prídem do styku. Nemocnice nestíhajú. Zo všetkých strán počuť zúfalstvo, plač a volanie o pomoc.

Kde sa schovám? Na koho sa obrátim? Kde budem pomoc hľadať ja?

U ľudí, ktorých nepoznám, ku ktorým nič necítim? U tých, ktorí prišli zďaleka a nič spoločné s nami, našou kultúrou nemajú? Nepoznajú náš spôsob života ani náš jazyk? Či u dezorientovaných, neistých ľudí, ktorí nevedia ani či sú mužom alebo ženou? Alebo u ľudí, ktorých poznám len kvôli práci alebo zábave, či preto, že lajkujú moje statusy na facebooku, dá sa s nimi dobre pokecať, či anonymne pohádať? Budem čakať na pomoc od štátu, Európskej únie, či od Globálnej vlády v OSN? Alebo ju budem hľadať u tých ľudí, ktorí pre mňa niečo znamenajú, nosím ich v srdci, poznajú mňa a ja poznám ich (rodičia moji či manželkiny, setra, bratranci, sesternice, švagrovia, strýkovia, či tety), lebo som s nimi vyrástol. U ľudí, ktorých spája láska k blížnemu, rodinná väzba, rodová spolupatričnosť, materinský jazyk, u tých, čo patria k sebe? Ktoré hodnoty budú mať v čase nepohody cenu?

Otvorím oči, a hádžem svoj lístok do urny.